Majú chalani „lepšie bunky“ na matiku ako baby?

Dievčatá majú na školách často oveľa slabšiu podporu pri štúdiu matematiky a prírodných vied. V technických a inžinierskych povolaniach prevažujú muži. Ak si ale všimneme iné oblasti, v ktorých matiku treba tiež – napríklad účtovníctvo – zistíme, že tam prevládajú ženy. Nie je to teda o rôznej úrovni matematických schopností, ale o tom, že pri výbere povolania a kariéry sa na mužov automaticky pozerá ako na tých šikovnejších na matiku a techniku.

Výskumy ukazujú, že už vo veku od 8 do 14 rokov klesne športové sebavedomie dievčat takmer o tretinu.

Viac ako polovica dievčat skončí so športovaním pred dovŕšením 17 rokov. Medzi dôvodmi, ktoré uvádzali, je aj to, že potenie je „neženské“ alebo obava, že budú mať príliš svalnatú postavu. Navyše, u mladých mužov sa súťaživosť a túžba vyhrávať podporuje omnoho viac ako u mladých žien. Rodové stereotypy často odrádzajú dievčatá a ženy od športovania.

Šport ti pomáha budovať dôveru vo vlastné schopnosti, povzbudzuje tvoju vytrvalosť, férovosť, schopnosť hrať v tíme, spoznať svoje limity, prijať výhru, zmieriť sa s prehrou a postaviť sa znovu na nohy. To všetko potom dokážeš preniesť aj do každodenného života.

Dievčatám sa hovorí, že majú svoje telá chrániť pred starnutím a starať sa o ne preto, aby sa na ne „dobre pozeralo“. Cvičenie pre ženy je často zamerané na chudnutie alebo na formovanie postavy. Vďaka tomu majú byť príťažlivejšie pre mužov. Prečo by ale baby nemohli cvičiť pre silu a zdravie, prečo by nemohli hrať futbal, hokej alebo jazdiť ralley?

Chlapcom okolie aj médiá stále hovoria, že si majú pestovať fyzickú silu, svaly a obratnosť. Športy „pre mužov“ sú postavené na súťaživosti a svaloch. Prečo by ale chalani nemohli byť gymnastami, krasokorčuliarmi alebo cvičiť jogu?

Rozdiely v odmeňovaní žien a mužov v profesionálnom športe sú na celom svete. Podľa prieskumu BBC ponúkalo približne 83 % zo 63 analyzovaných športov rovnaké odmeny pre mužov ako pre ženy. Zostáva teda 17 % športov, v ktorých rozdiel stále existuje. A to hovoríme iba o úrovni majstrovstiev sveta. V zozname top 50 najlepšie zarábajúcich športovcov Forbes 2021 sa objavili iba 2 ženy: Naomi Osaka na 12. mieste a Serena Williams na 28. mieste.

Športovanie sa kedysi považovalo za mužskú záležitosť. Táto situácia sa postupne mení, stále však v mnohých krajinách existuje len veľmi nízka podpora ženského profesionálneho športu. Až na Olympijských hrách v Londýne v roku 2012 bola v delegácii každej krajiny aj pretekárka žena.

Ideál krásy sa mení v závislosti od historického obdobia, kultúry alebo krajiny. Bol odlišný v antike, baroku a dnes, je odlišný u nás a v Ázii. Neexistuje ideálna tvár, postava ani výška.

A pritom sú ženské telá v jednom kuse kritizované a komentované. V škole, v práci, na ulici aj doma. Na dievčatá a ženy sa tak vyvíja obrovský tlak, aby sa priblížili k „dokonalosti“. Ak sa to nedarí, klesá im sebavedomie a často to vedie aj k psychickým problémom.

Dievčatá a ženy sú stále pod tlakom, aby sa priblížili k nedosiahnuteľnému ideálu krásy, z filmov, seriálov, reklám, časopisov a  sociálnych sietí.

Ale buď je žena príliš tučná, príliš chudá, príliš nízka alebo príliš vysoká, má príliš veľký alebo naopak malý zadok, a to isté platí o prsiach. Mala by byť pekná, ale nie príliš, aby si o nej nemysleli, že je hlúpa. Mala by byť aj múdra, ale tiež nie príliš, aby nepôsobila ako premúdrelá. Mala by byť ambiciózna, ale len toľko, aby nezatienila muža a nebola považovaná za karieristku. Sloboda byť sama sebou je vytláčaná predstavou o tom, ako by mala „ideálna“ žena vyzerať. Narušené vnímanie seba samých vedie ženy k tomu, že nemajú rady svoje telá, samy seba, mlčia, neodporujú a nerozvíjajú svoj potenciál.

Prečo je šedivý muž v strednom veku považovaný za atraktívneho a šarmantného, ale ak si žena nezafarbí svoje šedivé vlasy, povedia o nej, že sa o seba nestará?

Ľudia sú stále presvedčení, že fyzická príťažlivosť je na ženách najdôležitejšia a že všetky by sa mali usilovať priblížiť ideálnej predstave o kráse. Ženy v zrelom veku v médiách takmer nevidieť, pretože pre kult krásy je dôležitá mladosť. Ale nikto nebude mladý večne.

V rozprávkach takmer vždy vystupujú krásne princezné so zlatými vlasmi, ktoré príde zachrániť nebojácny princ. V skutočnom živote potom dievčatá obliekame do ružových princeznovských šiat a chlapcov do modrých kostýmov superhrdinov. Ženy majú byť krásne, usmiate, poslušné a milé a nechať sa z ťažkostí vyslobodiť silným mužom. Proces vytvárania stereotypov, ako má „správna“ žena a „správny“ muž vyzerať, sa začína v detstve a pokračuje po celý náš život.

Ak žena zvýši v debate hlas, je často považovaná za hysterku. Ak to ale urobí muž, je „zapálený pre vec“. Sebavedomá žena býva vnímaná ako panovačná a menej sympatická, kým muž za to isté zožne obdiv.

Vlastnosti ako rozhodnosť, nebojácnosť a ctižiadostivosť sa často v spojení so ženami vnímajú takmer ako urážka. Toto pokrivené vnímanie vychádza z naučených rodových stereotypov.

Chalani často už od malička v stresujúcich situáciách počúvajú, „čo si to za chlapa“, „vzmuž sa“, „veľkí chlapi neplačú“ a „správaj sa ako chlap“. Keď muž potom pocíti svoju zraniteľnosť, často to považuje za zlyhanie, hanbí sa, bojí, neznáša sám seba.

Rodové stereotypy a mýtus krásy ohrozujú aj mužov. Nepriamy spoločenský tlak na to, aby boli silní, zvládli všetko sami, ničoho sa nebáli a neboli zraniteľní, má negatívny vplyv na ich život, vzťahy a zdravie. Požiadavka, aby boli silní a so všetkým si poradili sami, im bráni aj vyhľadať pomoci, keď to potrebujú.

Toxická maskulinita považuje za mužné výlučne také správanie, ktoré potláča emócie a zraniteľnosť, a naopak, uprednostňuje agresivitu a dominanciu. Mužnosť spája s násilím, so sexom, statusom a agresivitou. Je to ideál mužnosti, kde sila je všetkým, kým emócie sú považované za slabosť. Takáto maskulinita naozaj pôsobí ako jed pre muža i jeho okolie, je zdrojom každodenného sexizmu aj rodovo podmieneného násilia.

Medzi odmeňovaním mužov a žien ešte stále existujú značné rozdiely.

Zamestnania sa stále delia na „ružové“ – čiže stereotypne ženské a horšie platené – a „modré“ – čiže stereotypne mužské a lepšie platené. Na vedúcich pozíciách pracuje stále viac mužov ako žien. Ženy často pracujú na čiastočný úväzok, pretože sa snažia skĺbiť prácu so starostlivosťou o deti, starších príbuzných a o domácnosť. Žena má po pôrode až o tretinu nižšiu mzdu a zostáva to tak, kým jej prvé dieťa nedosiahne vek 20 rokov. Zvykne sa to označovať ako „pokuta za materstvo“.

Poznáš vo svojom okolí nejakú developerku alebo stavbyvedúcu? Mnohé povolania sú vnímané ako stereotypne mužské alebo ženské. Toto vnímanie potláča možnosť slobodne sa rozhodnúť, čomu sa budeš v živote pracovne venovať.

Zamestnania označované za typicky ženské sú často považované za menej hodnotné ako tie, ktoré sa považujú za typicky mužské. Ženy majú byť v práci poriadkumilovné, starostlivé a láskavé, a je zaužívané, že je jedno, koľko za to dostanú. Muži majú domov nosiť peniaze, preto by mali zarábať viacej. Toto je ale deformovaná predstava sveta. Škatuľkovaním povolaní ako spoločnosť o mnoho prichádzame.

V zdravotníctve a sociálnych službách pracuje 83 % žien. Ženy tvoria takisto až 82 % všetkých ľudí v učiteľskom povolaní. Ich mzdové ohodnotenie je absurdne nízke, vzhľadom k tomu, akú dôležitú prácu vykonávajú.

Opatrovateľky v zariadeniach pre starších sú väčšinou ženy. Sú zodpovedné za ľudské životy. Ich práca je fyzicky aj psychicky extrémne náročná. Často kvôli práci nevidia celé týždne vlastné rodiny.

Už teraz pociťujeme akútny nedostatok opatrovateliek. Tento problém bude ešte narastať, pretože Slovensko patrí k najrýchlejšie starnúcim krajinám v Európe. Ale kto bude túto prácu vykonávať za 738 mesačne eur v čistom?

Ak muž a žena pracujú na tej istej pracovnej pozícii, je čudné, že žena dostane zaplatené menej. A nielen čudné, je to dokonca protizákonné. Ale aj tak sa to stále deje.

Ženy sú vraj vždy fyzicky slabšie ako muži. Tento zjednodušujúci stereotyp je často prekážkou pre slobodný výber povolania a uplatnenie žien v niektorých „typicky mužských” povolaniach, ktoré si vyžadujú silu.

No aj ženy predsa používajú v práci fyzickú silu. Kuchárky v školských jedálňach, predavačky, zdravotné sestry či opatrovateľky, ale napríklad aj mamy pravidelne zdvíhajú či presúvajú ťažké bremená. Prečo by teda mali byť obmedzené v tom, čo chcú robiť v povolaní?

Ženy robia 72,5 % neplatenej práce. Starajú sa o domácnosť, upratujú, varia, perú, starajú sa o deti alebo niekoho iného z rodiny. Nikde na svete neexistuje rovnomerné rozdelenie týchto prác medzi ženy a mužov. Najbližšie k tomu sú severské krajiny ako Švédsko, Nórsko a Dánsko, kde muži vykonávajú nad 40 % tejto práce. Celkovo ženy venujú 210 pracovných dní ročne neplatenej práci, kým muži len 84.

Na Slovensku je až 59,3 % žien, ktoré v domácnosti varia. Mužov, čo doma varia, je len 15,4 %. Je to tým, že ženy sú skrátka lepšie kuchárky alebo tým, že sú muži považovaní za neschopných za sporákom?

Do starostlivosti a vzdelávania svojich detí sú priemerne týždenne na Slovensku ženy zapojené 28,6 hodín a muži 14,6 hodín. Je to tak preto, že mamy sú schopnejšími rodičmi? Určite nie!

Z posledných prieskumov vyplýva, že až v 68 % domácností na Slovensku vykonávajú neplatenú prácu ženy a len v 4 % muži.

V spoločnosti sa ešte stále rozpráva veľa vtipov, v ktorých ženy vystupujú ako menejcenné, nesvojprávne a polointeligentné bytosti. Takýto „humor“ je založený na stereotypoch a slovnej agresivite.

Mamy sú na trhu práce znevýhodňované. V odmeňovaní, pri prijímaní do zamestnania, ako aj pri povýšení.

Z výskumov vieme, že ženy, na ktorých vidno tehotenstvo, sú na pracovisku považované za menej kompetentné, menej spoľahlivé, menej autoritatívne, menej racionálne a naopak precitlivenejšie ako bezdetné ženy.

Tento stav sa v označuje ako „pokuta za materstvo“.

Výskumy ale ukazujú, že mamy, najmä viacdetné, sú v skutočnosti vysoko produktívne zamestnankyne a manažérky.

Na internete sa vo veľkej miere vyskytuje tzv. sexistický hatespeech. Terčom nenávistných, ponižujúcich a posmešných prejavov sa stávajú najmä dievčatá a ženy.

Ide najmä o tzv. slut-shaming, body-shaming, urážlivé komentáre o tom, ako žena vyzerá, akú má postavu, o falošné komplimenty alebo zosmiešňujúce a ponižujúce „vtipy,“ sexuálne narážky alebo zosmiešňovanie odbornosti žien.

Jazyk a komunikácia sú dôležité, pretože zviditeľňujú, alebo naopak zneviditeľňujú ľudí a uznávajú, alebo naopak znevažujú ich prínos pre spoločnosť. Náš jazyk ovplyvňuje naše myslenie a spôsob, akým uvažujeme, ovplyvňuje naše vnímanie a konanie. Rodovo necitlivý alebo diskriminačný jazyk posilňuje sexistické postoje a správanie.

Schopnosť ospravedlniť sa svedčí o tom, že je človek empatický, že má rešpekt a dobré sociálne zručnosti. Hovorí o človeku, že je dostatočne zrelý priznať si chybu a vyjadriť ľútosť nad tým, že spôsobil bolesť alebo škodu. Áno, „prepáč” sa niekedy hovorí skutočne ťažko. Ale o to dôležitejšie je vedieť, kedy ho treba použiť.

Niektorí muži majú neustále potrebu niečo vysvetľovať. Snažia sa ženám vysvetliť veci, o ktorých ženy v skutočnosti často vedia neporovnateľne viac ako oni.

Takýto muž v pracovnom prostredí napríklad často žene na porade skáče do reči, dokončuje za ňu vety, zopakuje to, čo povedala ona, aby si jej myšlienku privlastnil alebo v tíme podkopáva jej autoritu zosmiešňujúcimi či nerešpektujúcimi poznámkami na jej osobu alebo výstupy práce. Označuje sa to ako mansplaining („mužosvetľovanie“).

Takéto správanie núti najmä mladé ženy mlčať a neodporovať.

Podľa rakúskych výskumov je cesta priemernej ženy po Viedni počas dňa niekoľkonásobne dlhšia cesta muža – do škôlky, do práce, na krúžky, na nákup, domov. Žena sa presúva pešo alebo hromadnou dopravou, zväčša s deťmi. Mestá sa ale plánujú najmä pre autá – a v nich sedia väčšinou muži. A iné to nebude ani u nás.

A aj keď ženy vystúpia z dopravného prostriedku, patálie sa nekončia. Chodníky sú častou úzke a obrubníky vysoké, takže napríklad pohyb po meste s kočíkom sa mení na preteky na prekážkovej dráhe.

Americkí výskum analyzoval 3 tisíc digitalizovaných kníh – románov, poviedok, poézie, od dobrodružných a sci-fi príbehov až po mystery a romantiku.

Technológia umožnila nájsť asociácie prídavných mien s rodovo špecifickými postavami. So ženami sa spájali prídavné mená ako „slabá“, „prívetivá“, „ pekná“ a občas aj „hlúpa“. V prípade mužských postáv išlo o slová, ktoré opisovali „vodcovstvo“, „moc“ „silu“ a „politiku“.

Literatúra na jednej strane odráža skutočnosť, ale treba si uvedomiť, že sa zároveň podieľa na vytváraní reality.

Výskum z University of Southern California (USC) použil nástroj strojového učenia na analýzu 3 000 kníh digitalizovaných v rámci projektu Gutenberg, vrátane románov, poviedok a poézie, od dobrodružstva a sci-fi až po mystery a romantiku.

Zatiaľ čo iný výskum zistil, že ženy čítajú viac ako muži, zmienky o mužoch v knihách prevyšovali zmienky o ženách v pomere 4:1 v štúdii USC. Je zaujímavé, že tento rodový rozdiel sa zmenšil, keď knihy písali ženy.

Až 71 % žien zažilo sexuálne obťažovanie na verejných miestach.

Nevhodné narážky, dotyky, vulgárne gestá alebo nátlak ako reakcia na odmietnutie. Obťažovanie na verejnosti má množstvo podôb. a môže vyvolať strach alebo traumatický zážitok. Až 40 % mladých žien zažilo na ulici pokrikovanie a hvízdanie, 64 % žien sa pre obavy zo sexuálneho násilia bojí večerných prechádzok a 62 % žien dokonca zámerne upravuje svoj vzhľad („zoškareďuje sa“), aby sa vyhli nevyžiadanej pozornosti.

Až 62 % ľudí už bolo svedkom sexuálneho obťažovania na verejných miestach. Väčšina ľudí sa však len mlčky prizerá. Prítomný je efekt apatického svedka (bystander effect), teda čím viac ľudí je v okolí obete, tým menšia je pravdepodobnosť, že niekto zasiahne.

Obťažovanie na verejnosti má množstvo podôb, nevhodné poznámky, dotyky, gestá, popiskovanie až otvorený prejav agresie. Človek sa pri tom ocitne vo veľmi stresujúcej situácii, ktorá môže vyvolať opodstatnený strach či traumatický zážitok.